BRATISLAVA. Margita Horáková prišla do Bratislavy študovať. Narodila sa v Šamoríne. Na Žitný ostrov sa musela vrátiť po tom, ako ho anektovalo Maďarsko.
Otca deportovali do Sachsenhausenu, ženy z rodiny do Osvienčimu. „Oddelili od nás aj mamu,“ spomína Margita.
„Stála som oproti Josefovi Mengelemu, nevedela som vtedy, kto to je, a tak som verila, keď povedal, že matku večer uvidím. Ešte som mu aj poďakovala.“ V kúpeľoch k Margite pristúpil jeden Žid a povedal len: „Chevra kadiša.“ To je názov pre židovské pohrebné bratstvo, ľudí, ktorí zabezpečujú starostlivosť o zomrelých. Z hesla pochopila, že matku poslali do plynu.
Dachau bolo kráľovstvo
Keď jej vlasy ostrihali dohola, so sestrou a ostatnými dievčatami sa na sebe smiali. Mala šestnásť. Na predlaktie jej vytetovali číslo hneď po sestre. Margita vyhŕňa rukáv, zreteľné sú číslice 17 999. „Bolo dôležité, aby sme k sebe patrili. To, že sme držali všetci spolu ako priatelia, nás zachránilo.“ Neskôr jej dni pomáhala vydržať práca, poslali ich do vojenskej továrne v Augsburgu.
Keď Margitina sestra ochorela na tuberkulózu a poslali ju do Dachau, fingovala zápal slepého čreva. „Musela som to risknúť. Mohli ma poslať ako chorú do plynu alebo do Dachau.“ Zdravej Margite v Dachau slepé črevo vyoperovali, so sestrou sa stretla.
Podmienky v dachauskom tábore opisuje v porovnaní s Osvienčinom ako kráľovsky ľudské. „V barakoch už boli prične. Na dvoch nás spalo sedem, na prikrytie sme mali deky, pod hlavou nič.“
Pán Tomáš si spomína na protižidovské opatrenia, pred nacistami ho zamurovali v komíne.
Prečítaj si príbeh >>
Vierku Delmárovú zachránil pred koncentračným táborom úplatok a úkryt v sirotinci. Všade so sebou nosila bábiku Kláru.
Prečítaj si príbeh >>
Vo vagóne smrti mlčali. Pán Jozef si spomína na transport do Terezína. Prečítaj si príbeh>>
