V centre Bratislavy je starý koloniál. Najstarší obchod v meste otvorili len nedávno na Bielej ulici.
BRATISLAVA. Buchot na dvere, za nimi kroky, vrava, počuť nemčinu. Do otvorenia ostáva ešte viac než dvadsať minút, no prví zákazníci sú už tu. Majú šťastie, najstarší obchod v meste ich púšťa dnu. Skupinka nemeckých turistov však ešte netuší, že prekročením dverí sa vrátia v čase.
„Na úver sa nedáva! Tovar ohmatávať zakázané!“ Upozornenia sú na nábytku z roku 1920 s mnohými zásuvkami, fľašami a plechovkami. Pred ním je pult a pri secesnej pokladnici predavačka. Naľavo visí aj tunajšia ponuka – cukor, petrolej, mak, ryža či čajový margarín a káva z cigorky i pre „paholiatka“.
„Na prelome 19. a 20. storočia bolo takýchto obchodíkov v meste veľmi veľa,“ opisuje priestor rodený Bratislavčan Tibor Bogdan. „Podobné obchodíky sa ťahali od Hurbanovho námestia až skoro po Hrad.“
Takzvaným prešporským koloniálom, ktorý nielen predáva, ale je aj múzeom, chce Bogdan spolu s Jelou Ševecovou vrátiť do centra život i kus histórie. Obchod v múzeu otvorili na Bielej ulici.
Šampus ako atrapa
Fakty
Obchod v múzeu
na Bielej ulici spojil predajňu najlepších slovenských výrobkov a múzea;
expozícia starých pokladní, prehliadka vývesiek, štítov a výrobkov bratislavských firiem do roku 1940;
pripravovali ho v spolupráci s Múzeom obchodu v Biskupiciach sedem rokov.
Kokakolová fľaša vyrobená a naplnená v 30. rokoch minulého storočia v Bratislave, mydlo, s ktorým sa kedysi umývali zuby, historické Palugayovo šampanské ako atrapa do výkladu či úplne nové baťovky staré osemdesiat rokov, ktoré nikto nikdy nemal na nohách.
„V týchto vitrínkach sú bratislavské firmy tak do roku 1940,“ opisuje Bratislavčan Tibor Bogdan predmety, ktoré vystavujú v tunajšom minimúzeu v obchode.
S nadšenou Bratislavčankou Jelou Ševecovou ho pripravovali roky v spolupráci s Múzeom obchodu, ktoré funguje v Podunajských Biskupiciach. Predmety sú z depozitu múzea, nezmestili sa tam do výstavnej zbierky.
Niektoré zaujímavosti už dokonca do nedávno otvoreného Obchodu v múzeu na Bielej ulici v centre mesta už nosia aj zákazníci a starí Bratislavčania.
„Túto fľašu na mlieko, na ktorej je Bratislavský hrad, nám venoval profesor Jozef Hanák,“ vraví Bogdan. „Zistili sme, že to bol prvý spolok statkárov, čo vytvorili spoločný obal, fľaša môže mať viac než sto rokov.“
Díler s kávou z cigorky
V obchode stojí aj veľká masívna biela vaňa. Okúpať vo vode sa v nej však nedalo, možno tak v zmrzline. Bogdan vraví, že k exponátu zámerne nedali popisku, ľudia sa tak pýtajú, čo to je. „Je to zásobník na zmrzlinu z roku 1910 a chladnička, ktorá je z dubového masívu, môže mať asi až dvesto kilogramov.“
V ďalšej vitríne je zas mlynček na kávu či fľaše a rôzne váhy. Viac však zaujme kufrík, ktorý tiež potrebuje vysvetlenie.
Ide o dílerský kufrík, čiže pomôcku obchodného cestujúceho, ktorý predával kávu z cigorky. „Mal v ňom všetko od korenia cigorky až po jednotlivé etapy výroby a obaly. Pamätám sa, že sme kávu z cigorky mali navarenú na sporáku a pili ju všetci od detí až po starých rodičov,“ hovorí Bogdan.
Nádoba na zmrzlinu.
FOTO SME - GABRIEL KUCHTA
Pokladnice s pamäťou
Dali by sa používať aj dnes, stále sú funkčné. Keby to len povolili zákony. Väčšia časť výstavy v obchode patrí historickým pokladniciam.
Secesná pokladnica stojí aj na predajnom pulte v obchode, je tiež len dekoráciou. „Mohli na nej blokovať traja rôzni predajcovia a rátať si vlastnú tržbu. Zrejme slúžila v nejakej prevádzke, kde bolo viac predavačov, každý mal kľúč a blokoval si sám,“ opisuje Bogdan.
Niektoré z pokladníc majú premyslené systémy. „Mali kryt a pod krytom jednotlivé uzávierky – priebežná, denná, mesačná, ročná, no a keď ste napríklad kryt zabudli zamknúť a niekto ho otvoril, zistili ste to. Mal totiž aj počítadlo dvihnutí, stačilo si pamätať posledné číslo, kedy ste kryt pokladnice otvárali.“
Z Peru i Malajzie
Obchod očaril aj cudzincov. „Nemci nám hovoria: Tante Ema. Takéto predajne si totiž ešte z 40. či 50. rokov pamätajú z Nemecka,“ hovorí Jela Ševecová.
Obchodík ponúka zadarmo aj koštovku ríbezľového vína. Ševecová vraví, že ľudia majú z neho strach. „Najmä turisti, ktorí o takom niečom ešte nepočuli. Najskôr všetci hovoria, že nie-nie, nechceme ochutnať, no keď si dajú, sledujeme reakcie. Hovoria, hmm, to je dobré.“
Za pár týždňov fungovania prišli do koloniálu aj turisti z Malajzie, aspoň od nich je posledný zápis v knihe návštev. „Mali sme tu ľudí zo Spojených štátov, Indonézie, mnohí prichádzajú z Ázie. Prišli aj zákazníci z Peru a iných krajín Južnej Ameriky,“ dodáva Bogdan.
Bratislavské, nie z mesta
Nielen ríbezlák či bratislavské rožky, Obchod v múzeu chce predávať to najlepšie od slovenských výrobcov. Ševecová priznáva, že ich samotné hľadanie a výber tovaru, je náročný a stále pokračuje.
„Nie je to jednoduché, lebo na Slovensku je dosť ťažkopádna legislatíva. Ide o predpisy, ktoré sťažujú rozbehnúť výrobu. Napríklad na výrobu lekvárov potrebujú plničky, sterilizačné linky, čo je dosť náročné, keď niekto chce zavariť len stovku pohárikov zo svojej produkcie. Jedno zariadenie napríklad na sterilizovanie a zatvárenie pohárikov ho vyjde na niekoľko tisíc eur a urobí dvesto lekvárov.“
Obľúbené bratislavské rožky zohnali paradoxne mimo Bratislavy, hľadali totiž pekára, ktorý ich robí tradične. „Chceli sme takého, aby používal maslo, vajcia normálne a nie sušené, žiadny stužený tuk. Chceme, aby rožky chutili rovnako, akoby ste si ich piekli doma,“ dodáva Bogdan.
Z centra do centier
Okrem tovaru zháňali pre obchod dlho aj priestor. Prevádzku na Bielej, kde pred pár rokmi sídlila kaviareň U Filipa, získali nakoniec v súťaži, ktorú vyhlásilo mesto.
Obchodík má podľa Ševecovej pomôcť aj oživiť centrum, ktoré vymiera. „Miznú obchody, veľa priestorov je prázdnych alebo sa rýchlo menia. Povedali sme si, že skúsime spraviť niečo, čo je zaujímavé a atraktívne. Keď to Bratislavčanov osloví, tak začnú chodiť do mesta a centrum začne opäť žiť, vzniknú ďalšie a ďalšie prevádzky,“ dodáva.
Zároveň sa pýta, prečo by mali ľudia chodiť do nákupného strediska a netúlať sa uličkami mesta.
Tibor Bogdan a Jela Ševecová.
Pivo uvarí starý hostinec
Múzeum obchodu obnoví na okraji mesta historický hostinec.
PODUNAJSKÉ BISKUPICE. Má vyše 65-tisícovú zbierku vzácnych predmetov, no aj tak je nenápadné. Múzeum obchodu má ročne len asi dvojtisícovú návštevnosť. Mnoho Bratislavčanov ani netuší, že existuje a že od prelomu rokov 2005 a 2006 sídli v kúrii Juraja Alberta na Linzbothovej v Podunajských Biskupiciach.
„Poloha je naším asi jediným skutočným problémom v návštevnosti,“ hovorí riaditeľ Múzea obchodu Marcel Juck. Predtým však malo múzeum stálu expozíciu ešte menej viditeľnú – v Klobušiciach pri Ilave. „Aj preto je naše múzeum známe ako cestujúce, u našich susedov sme asi najznámejším slovenským múzeom,“ dodáva riaditeľ.
Múzeum spolu s Jelou Ševecovou a Tiborom Bogdanom pripravovalo otvorenie Obchodu v múzeu takmer sedem rokov. Časť zbierok tak priniesli do centra, bližšie k ľuďom.
Návštevnosť biskupického múzea má zlepšiť aj pivovar. Na jeseň chcú sprístupniť obnovený historický hostinec s funkčným minipivovarom.
