Najstaršiu knižnicu v Bratislave trápi nielen fakt, že jej čitatelia si nechávajú knižky, ale aj vlečúca sa rekonštrukcia suterénu, kde vzniká kultúrny priestor. Ešte stále naň chýbajú peniaze. Riaditeľ knižnice JURAJ ŠEBESTA hovorí aj o tom, prečo U červeného raka nie je kaviareň.
Výročie 112 rokov od založenia knižnice ste oslávili aj odpúšťaním pokút. Oplatilo sa?
„Čiastočne sa to oplatí, aspoň nejaké knižky sa vrátili. Z celkového počtu 1638 upomínaných dokumentov sa vrátilo 369, čo je asi 22,5percentná úspešnosť. Nie je to až také zlé číslo, aj keď by mohlo byť vyššie.“
Väčšina teda mizne.
„Žiaľ, ľudia niekedy radšej zaplatia pokuty a knihu si nechajú, alebo ju stratia, zničia. Finančnú náhradu máme najmenej radi. Sme radšej, keď sa knihy nahrádzajú novším vydaním, iným titulom alebo prefotením.“
Riaditeľská upomienka aj poplatok za stratu je 6,70. Za to často nekúpite ani novú knihu.
„Pripočítava sa aj nadobúdacia cena, ale to sme teraz zmenili, lebo aj tá môže byť nízka. Nový poriadok zohľadňuje súčasnú cenu kníh. Riaditeľská upomienka je teraz už aj výzvou na zmier, aby sa čitatelia knihy snažili vrátiť.“
Zohnať rovnakú knihu asi nie je vždy ľahké?
„Najmä vtedy, keď sa náklad rýchlo rozobral a neboli ďalšie vydania.“
Čo vám najviac mizne? Beletria?
„Z beletrie máme najviac kníh, takže asi z tohto dôvodu. Ale aj študenti si zvyknú sem-tam nechať nejakú študijnú literatúru.“
Knižnica má 112 rokov, ako sa za ten čas zmenila?
„V roku 1900 to boli len tri malé miestnosti na prízemí budovy, kde je dnes Univerzitná knižnica, vtedy tam bol stavovský snem. Mali okolo päťtisíc titulov, dnes ich máme vyše 270-tisíc. Otvorili ju 1. októbra 1900 a za prvých trinásť dní ju navštívilo šesťsto ľudí, teda 46 denne. Za ten istý čas v októbri tohto roka prišlo do knižnice 4350 návštevníkov, teda 335 ľudí denne.“
Pár krokov od vás však vznikli ďalšie knižnice, o devätnásť rokov neskôr Univerzitná, potom Staromestská. Sú pre vás konkurenciou?
„Našou výhodou je, že sme verejná knižnica. Nemusíte si dopredu vypisovať žiadanky, vidíte, čo požičiavate. Univerzitka je zase veľká vedecká knižnica, mali by ste tam nájsť všetko, čo vyšlo. Vo verejných knižniciach prevažuje beletria. My však máme dosť veľký úsek odbornej literatúry, aj hudobnej a umenovednej, aj oddelenie pre nevidiacich a slabozrakých.“
A Staromestská a iné knižnice mestských častí?
„Nevnímame ich ako konkurenciu, s tými najväčšími ako Staromestská, Ružinov, Nové Mesto a Petržalka organizujeme viaceré spoločné podujatia a uvažovali sme aj o spoločnom katalógu. Dnes nie sme navzájom prepojení, rovnaký systém má len Nové Mesto. Je to tým, že v roku '69 prišlo k decentralizácii, pôvodne tu bola jedna mestská knižnica. Dnes je každá mestská časť zriaďovateľom svojej knižnice, čiže ju aj financuje a kontroluje. V súčasnosti tak Bratislavčan potrebuje zhruba 30 preukazov, ak by chcel teoreticky navštíviť všetky knižnice.“
Prepojenie zatiaľ neriešite?
„Nemáme na to žiadny mandát ani prostriedky. Mal byť to byť dobrovoľný, postupný proces prepájania služieb, a to chce silnú dobrú vôľu zriaďovateľov. Problém je však aj v tom, že ak by sa s jedným preukazom dalo ísť do ktorejkoľvek knižnice v rámci mesta, ľudia by niekam začali chodiť viac a niekam menej. Klesol by im počet čitateľov a pocítili by to na príjmoch, hlavne z registračného poplatku. A to niekde potrebujete osobitný preukaz do každej pobočky. Čísla by teda skákali a zriaďovateľ by to hneď začal riešiť.“
Juraj Šebesta knižky aj píše.
FOTO SME - GABRIEL KUCHTA
O vás je počuť aj preto, že robíte veľa podujatí.
„Aj iné verejné knižnice v meste robia dosť veľa podujatí, ale možno nemajú také podmienky. My vďaka grantom z ministerstva kultúry pozývame množstvo špičkových spisovateľov a umelcov.“
O granty zrejme žiadate aj preto, že na kultúrne podujatia nemôžete pýtať vstupné?
„Nepýtame, museli by sme na to mať živnosť. Napríklad v čitárni všetko vidieť a počuť z mosta.“
Potom sú vaše príjmy dosť obmedzené, ak vyberáte len knižničné poplatky.
„Máme stále aj pokuty za upomienky, prenájmy, U červeného raka sú každý rok nejaké svadby a akcie. Dosť k nám chodí aj starších ľudí, so vstupným by nám určite klesla návštevnosť. Takže knižnice sú dnes do istej miery aj sociálne inštitúcie.“
Keďže nemôžete podnikať, nemôžete ani zriadiť kaviareň pri čitárni U červeného raka?
„Potrebovali by sme na to živnosť, lepšie je, keď to prevádzkuje iný subjekt. Ale nie je o to nejaký veľký záujem. Firmy si tam nechceli dať ani automat, že sa im to neoplatí. Jeden tam bol a po dvoch sezónach si ho zobrali. Hoci na niektoré podujatia príde aj dvesto ľudí.“
Čitáreň U červeného raka v lete láka.
FOTO - ARCHÍV
Keď prší a mimo sezóny sa presúvate do galérie Artotéka v podkroví. Máte však aj zaujímavú pivnicu, ktorú od roka 2006 rekonštruujete. Kedy bude hotová?
„Keď je zlé počasie a do Červeného raka príde viac ľudí, tak presun do galérie je problémový. Už 70 ľudí je veľa. Preto by sme potrebovali dokončiť tú pivnicu. Zmestí sa tam viac ľudí ako do Artotéky, kde momentálne spolupracujeme s Vysokou školou výtvarných umení, ktorá tam robí päťšesť výstav do roka, v novembri zasa máme Mesiac fotografie.“
V suteréne by však mohli byť nielen čítačky, ale aj divadlo.
„Dnes pivnicu využívame ako sklad, chceli by sme ju však prevádzkovať ako umelecký klub na literárne, hudobné, výtvarné a iné podujatia. Nájomník by sa staral o občerstvenie. Mesto tam postupne investovalo vyše šesť miliónov korún do vzduchotechniky, izolácií, opravy klenieb a podobne. Na dokončenie chýba 220tisíc eur, čo v dnešnej situácii mesta nie je ľahké. Zatiaľ ideme touto cestou, ale ak to nevyjde ani tento rok, budeme hľadať iné riešenie."
Suterén dnes slúži len ako sklad, mohol by z neho byť však pekný kultúrny priestor.
FOTO SME - GABRIEL KUCHTA
Práve ste začali zbierať knihy na aprílovú burzu. Predáte všetko?
„Predáme takmer všetko. Burzu robíme spoločne so spomínanými knižnicami, dodávajú nám vyradené knihy. Na burzu však potrebujeme tak 15 a viac tisíc, preto oslovujeme aj súkromné osoby. Posledný deň robíme výpredaj, namiesto 40 centov je kus len za 10.“
Chodia k vám niektorí ľudia iba na internet alebo len na kultúrne podujatia?
„Nie, na internet chodí okolo 19tisíc ľudí, na akcie okolo 20tisíc, ale celkovo je návštevníkov do 200tisíc. Klasické služby ešte stále fungujú, ľudia si chodia do knižnice v prvom rade požičať knihy. Hoci klesá počet registrovaných čitateľov, celkový počet návštevníkov stúpa. Musíme však popracovať na tom, aby sa viac ľudí, čo chodia na podujatia, stalo čitateľmi knižnice.“
Knihy ste požičiavali aj na kúpaliskách, ako to dopadlo?
„Projekt Letné čítanie na kúpaliskách sme začali kombináciou časopisov s knihami. Od vydavateľov sme dostali knižky, ktoré už nemohli predať, ale vyzerali dobre, väčšinou ako nové. Rátali sme s tým, že budú miznúť, hoci sme dúfali, že trochu menej. Tak sme tento rok skombinovali lifestylové časopisy s literárnymi, ktoré nám z remitendy darovali vydavateľstvá a distribučné firmy.“
