Nech žije nostalgia

Prechádzam okolo toho nápisu každé ráno cestou do práce. Hoci, tam už posledné roky nepracujeme, veľké logo SME stále svieti na obchodnom dome Dunaj.

A spomienky na 4. poschodie, kde sme mávali redakciu, nevybledli.

Nie že by naša nová redakcia bola zlá. Nie, nie, je modernejšia, má svetlejšie priestory. Je síce trochu ďalej od našej obľúbenej reštaurácie, ale zato je hneď vedľa kaviareň s atmosférou, plná mladých intelektuálne vyzerajúcich ľudí vrátane gréckych študentov, ktorí tam vysedávajú celý deň pri jednej káve.

Lenže tá terasa s výhľadom na Hrad, akú sme mávali na Námestí SNP, takú na Lazaretskej nemáme.

Za tým, najliberálnejším priestorom našich novín, kde sa čítavali obťahy strán, fajčilo sa, debatovalo a žúrovalo, tak za ňou je mi smutno. Lenže nemusí, už sa na ňu môžem kedykoľvek po práci vrátiť. Je tam totiž KC Dunaj.

Návšteva tohto klubu s „našou terasou“, barom a minisálou, kam sa čiastočne presunulo kino Nostalgia, kde bol už aj festival Jeden svet, koncert Tu v dome či Fedor Gál, je pre mňa plná nostalgie.

Vchádza sa tam zozadu.

Presne ako sme chodili do práce. Stále je tam ten starý výťah, v ktorom automaticky stláčam štvorku a vchádzam do priestoru, kde sme kedysi vyrábali noviny. Zmenil sa od základov, ale terasa ostala celá ako za starých čias, keď si ľudia kupovali papierové noviny. V lete na nej dokonca čapujú pivo. Nostalgia nemusí byť vždy len clivá. © SME