bor Huszár nečakane oznámil, že už rok nenafotil ani jediný záber.
Prečo? Čo sa stalo?
- Prestal som fotiť, keď som pred rokom vážne ochorel.
To nás mrzí. Ide o prvú vážnu krízu, ktorá zasiahla vašu tvorbu?
- Nikdy som nemal krízu. Celý život fotím. A nebyť tej choroby, nikdy by ani nebola prišla.
Úplne vás opustila chuť fotiť?
- Viete, keď človek nechce žiť... Pre mňa bola fotografia vždy prejavom radosti a elánu. Keď som sa pred rokom dostal na ten najnižší stupeň ľudskej biedy a utrpenia, tak ma všetko prestalo zaujímať.
FOTO: PETER GRZNÁR Nachádzate v sebe silu tomuto stavu vzdorovať?
- Veľa meditujem, dávam sa dokopy. Musel som zmeniť životosprávu, všetko. Pomaly sa to zlepšuje. Hlavne psychicky som sa z toho už viac - menej dostal. Fotografii sa momentálne venujem tým, že učím na univerzite. Vediem ateliér fotografie na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM v Trnave. Nedávno som robil porotcu pre jednu medzinárodnú súťaž v Budapešti pre maďarský parlament. Vzťah k fotkám ma neopustil, ale na aktívne fotenie sa zatiaľ necítim. Pre mňa je predpokladom fotky - čo som si uvedomil, až keď som o to prišiel - harmónia fyzickej a psychickej vyrovnanosti, balansu. Vtedy je človek schopný tvoriť. Stále mám však rozpracovaných päť kníh. Niekedy sa k nim možno vrátim.
O aké knihy ide?
- Kniha o socializme a kapitalizme, kniha o Paríži, o Brazílii, Portréty slovenských spisovateľov a Akty a portréty: Kolekcia veľkoformátových fotografií, ktoré som nafotil vo svojom ateliéri.
Snáď nad vami nevisia uzávierky, netlačia vás vydavatelia?
- Ja som bol celý život slobodný človek, nikdy som nemal šéfa.
Azda s výnimkou obdobia, keď ste pracovali pre magazíny Dievča, Dorka a podobne.
- To je pravda, na začiatku, keď som mal osemnásť rokov. Ale akonáhle som sa sprofezionalizoval a absolvoval som FAMU, bol som na voľnej nohe.
Nebáli ste sa toho kroku? Ako ste sa živili v prvých rokoch, keď ste ešte nemali meno?
- FAMU ma na túto dráhu pripravilo perfektne. Však išlo o jedinú inštitúciu svojho druhu v strednej Európe.
Ako dlho žijete v Modre?
- Trinásty rok. Všetci ma tu poznajú, keďže pochádzam z Rece od Senca a v Pezinku som maturoval.
Takže usadenie v Modre ste vnímali tak trochu ako návrat domov?
- Áno, ale ja som mal vždy trochu vzťah k Pezinku a Modre, tu som sprivatizoval firmu Logan a podarilo sa mi nájsť tieto priestory, kde som sa zabýval. Som tu v Harmónii veľmi šťastný.
Cítite sa ako Modran? Zaujímate sa o komunálnu politiku, máte tu obľúbené podniky?
- Určite. Voliť chodím, s priateľmi každý deň zájdem na kávu alebo čaj do jedného podniku. A ešte pravidelne cestujem do Trnavy. Inde nechodím. Ani do Bratislavy. To je veľmi živé a chaotické mesto. Nie sú tam pre mňa miesta, ktoré môže mať človek naozaj rád - ako napríklad v Paríži či New Yorku. Bratislava sa zbastardila, prišli ľudia, ktorí ju celú sprivatizovali. Akoby tu nebolo žiadne posvätné, nedotknuteľné miesto, ktoré by si obyvatelia bránili. Ako napríklad Central Park v New Yorku.
Takže váš životný priestor je oproti minulosti podstatne skromnejší.
- Zatiaľ áno. Ale keď sa dám dokopy, chystám sa do Paríža a na zimu zas do Brazílie. Tam to mám rád.
Takže plány máte. Keď už sme pri nich, neuvažovali ste niekedy, že by ste vydali nejakú publikáciu s fotkami z Malokarpatskej oblasti?
- Uvažoval. Avšak: Omnia cum tempore - všetko má svoj čas. Čas je náš jediný majetok, veličina, ktorá nás tlačí nielen pri fotení, ale aj pri živote ako takom. Akonáhle človek uzrie svetlo tohto sveta, je odsúdený na smrť. Je na každom z nás, ako čas na tomto svete využije a čo po sebe zanechá. Ľudia zväčša zanechajú genetické informácie a výsledky svoje práce. Ja tu zanechávam svoje knihy. V nich je zhmotnený čas.
Fotografia z knihy Letokruhy večnosti, za ktorú Tibor Huszár získal ocenenie Najkrajšia kniha roku 2008. Ten je vlastne zhmotnený v každej jednej fotke.
- Áno, ale každej téme, ktorú som kedy spracovával - či už Cigánov, Kolomana Sokola alebo New York - som venoval nejaký čas. Robil som na nej štyri alebo šesť rokov a keď z nej potom vznikne kniha, doslova cítim, že je v nej zhmotnený čas môjho života. Minule som sa pozeral na stenu, kde mám polepené plagáty zo svojich výstav a hovoril som si: Aký som ja dobrý fotograf. Viem, vyznieva to smiešne. Ale predstavte si, koľko fotografov prežije život a nikdy neurobí svoju dobrú fotku.
Určite. Hoci vy ste tiež hovorili, že najlepšia fotka je tá, ktorú ste nikdy nespravili.
- Áno, tá, ktorú človek stále naháňa. No viete, ja už môžem hovoriť len o tých, ktoré som urobil. Keď začnem fotiť, budem môcť zase naháňať. Ale nateraz je moja práca dokončená. A pri tejto príležitosti som uvažoval, že si vytvorím výber svojich najlepších fotografií.
Prezerávate si svoje fotky, vraciate sa v spomienkach?
- Áno, ale len tak kradmo. Skôr si prezerám fotky iných. Mám obrovskú knižnicu a v nej stovky fotografických kníh od priateľov z celého sveta.
Vy sám fotíte takmer výlučne ľudí. Vo vašom prípade je zrejme najťažšie priblížiť sa tým ľuďom natoľko, aby im na jednej strane neprekážalo, že sú fotení a na sa strane druhej, aby sa nestihli nejako prehnane štylizovať. Máte na to nejaké know - how?
- Dôležité je fotiť veľa a rýchlo, aby ste to fotenie mali doslova v krvi. Ten moment, ktorý vidíte, musíte okamžite odfotiť. Skôr, ako zareagujú všetci naokolo. Ako keď strieľate z pušky. Komunikácia s ľuďmi je zväčša vizuálna, prebieha medzi očami. Myslím si, že keď má človek dobrý úmysel, tak to z neho vyžaruje.
Nestretli ste sa pri fotení s negatívnymi reakciami?
- Ale pravdaže. Najväčšie problémy som mal pri pouličnom fotení v Paríži. Naopak, v amerických uliciach to bolo úplne v pohode. V Paríži ma raz pri fotení jeden muž aj fyzicky napadol. Bolo to veľmi nepríjemne, išiel po fotoaparáte ako pes. Podložil som mu nohy a zložil ho. Ale celý deň som mal pokazený.
Zažili ste aj iné nepríjemné skúsenosti?
- Raz som fotil niekde v Toskánsku. Sedel som na námestíčku, okolo išiel pohrebný sprievod. Začal som ho fotiť, bolo to veľmi zaujímavé. Podišiel som bližšie a fotil som chlapa, ktorý kráčal s obnaženými prsiami a veľmi plakal. A on na mňa odrazu zaútočil. Bol som úplne bezmocný, nemohol som nič robiť a ani som nechcel. Uvedomil som si totiž jednu vec: Že som sa zachoval ako idiot. Hoci som spomínal ten dobrý úmysel, ten druhý môže byť v takej situácii, že ho nemusí pochopiť. Počkal som na koniec toho sprievodu, išiel som za kňazom a ospravedlnil sa. Netrápte sa, on mal vypité, povedal mi kňaz. A ja mu na to: To je jedno. Vstúpil som do jeho kruhov a nemal som tam čo robiť. Ja nie som paparazzi, veľmi ma to bolí a mrzí. Požiadal som kňaza, aby mu dal aspoň jednu svoju knihu, ktorú som mal práve pri sebe.
Ocitli ste sa v situáciách, keď ste už vopred prežívali morálnu dilemu, či niečo odfotiť, alebo nie?
- Nikdy.
Fotili ste aj vo vojne v Perzskom zálive...
- A tam som zistil, že je úplne zbytočné fotiť takéto veci.
Z akého hľadiska?
- Dnes majú ľudia smrť v priamom prenose, Hollywood produkuje kopu krvákov. Až je tá humánna fotka úplne zbytočná. Nestojí za to, aby vás pre ňu odstrelil nejaký debil. Fotograf je vždy prvý na muške. Tá doba, keď Capovci robili pre Magnum a Life reportáže, ktoré niekedy ovplyvnili aj zákony v štáte, sú dávno preč. Dnes je všetko virtuálne. Aj smrť.
Dnes to má fotoreportér, ktorý chce vytvoriť serióznu reportáž omnoho ťažšie ako pred 50 rokmi. Keď niekde vybuchne bomba, svet obehnú fotky z mobilov.
- Áno, dnes majú foťáky všetci, no väčšina z nich prostredníctvom nich vypovedá len nesúrodé blablabla... Je to surreálna zmes bľabotu. Bez názoru. U nás je celkovo problém s kultúrou. Kultúra je o tom, že nebudeme všetci jesť z jedného válova, ale každý máme vlastný tanier. Na Slovensku však neexistuje estetizovanie, nadstavba.
Takmer všetko valcuje masová kultúra.
- Ja mám často pocit, že ani tá masová kultúra tu nie je. Všetci chcú hlavne peniaze. A hneď. Keď som minulý rok zomieral, uvedomil som si, že človek na tomto svete skoro nič nepotrebuje. Pochopil som budhistov, ktorí hovoria, že každá materiálna vec človeka zaťažuje - všetko je batoh.
Ešte sa vráťme k začiatkom vášho fotenia. Ako ste sa k tomu dostali? Inšpiroval vás niekto?
- Cez kostol. Bol som vychovávaný v kalvínskej viere a náš kostol bol úplne prázdny, bez akýchkoľvek obrazov - na rozdiel od susedného katolíckeho. A ja som ich veľmi potreboval, odmala som bol vizuálny typ. Ešte predtým, ako som začal fotiť, som maľoval a nakrúcal 16 mm kamerou. Odmalička som odoberal magazín Československá fotografie a miloval fotografickú agentúru Magnum - fotografov Capu, Cartiera - Bressona, Bishoffa. Neskôr som ma to šťastie, že som sa zoznámil s Capovým bratom Cornelom v New Yorku. Keď som bol v Paríži, stretávali sme sa intenzívne s vynikajúcim fotografom Josefom Koudelkom, pomáhal mi s dokončením knihy o drevených kostoloch. Môj život významne ovplyvnil Karol Pech, ktorý ma priviedol do Prahy na FAMU.
Niekoľko rokov ste strávili v USA. Čo vás tam pritiahlo?
- Ja som v roku 1982 získal štipendium americkej vlády na fotenie amerických spisovateľov. Súdruhovia ma však nepustili, zobrali mi pas. Amerika teda pre mňa zostala akýmsi snom. Cez revolúciu som sa zapojil do politického diana, pôsobil som koordinačnom centre VPN. Nikdy som však v skutočnosti nechcel byť jej súčasťou. Vravel som si, že to potiahnem do prvých slobodných volieb a potom odídem do USA. A tak aj bolo. Strávil som tam dohromady osem rokov. Vrátil som sa, keď som dosiahol všetko, čo som chcel.
A to bolo čo?
- Chcel som sa naučiť po anglicky, urobiť jednu výstavu - urobil som tri - a spraviť knihu o New Yorku, o Kolomanovi Sokolovi a Portréty. To, že som učil na dvoch školách a fotografoval dva filmy - Ľud verzus Larry Flint od Miloša Formana a Gospu s Martinom Sheenom a Michaelom Yorkom - už bol len bonus. Našiel som si tam mnoho priateľov, no vrátil som sa späť. Európu mám rád. A som presvedčený, že keď sa človek niečo naučí, mal by to odovzdať ďalej.
Prečo stále zostávate pri čierno-bielej fotografii?
- Osvojil som si tú techniku. Farba ma nikdy nebavila, hoci v mojich začiatkoch ju stále odo mňa niekto vyžadoval. Veľkou výhodou je, že čierno-biele fotky si človek vyvolá sám. Ja mám rád alchýmiu, je pre mňa zážitok, keď mám celý proces vzniku fotky vo svojich rukách.
Tibor Huszár
Narodil sa v roku 1952 v Reci, okres Senec. Študoval fotografiu na FAMU v Prahe u profesora Jána Šmoka. Je autorom fotografických publikácií: Cigáni, Portréty, Koloman Sokol, New York - City of Tolerance, Letokruhy večnosti, Retrospektíva.
Okrem iného vytvoril fotografické cykly Nežná revolúcia, Vzbury vo väzniciach, Indiáni (Mexiko), dokumentoval cesty prezidenta Václava Havla, politické kampane, fotografoval niekoľko filmov i divadelných predstavení.
Habilitáciu získal na VŠVU v Bratislave, aktuálne sa pripravuje na inauguráciu. Vyučuje fotografiu na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM v Trnave, hosťoval na New York University.
(r)
Autor: Peter Grznár
