PETRŽALKA. Po štvorročnej rekonštrukcii mesto včera otvorilo Vojenský cintorín v Kopčanoch. Prístupný bude denne. Návštevníci však budú musieť prejaviť istú mieru vytrvalosti, ťažko sa hľadá.
Hroby vojakov z prvej svetovej vojny desaťročia chá〜trali. Areál cintorína do roku 2005 splynul so susedným lesíkom. Dnes pripomína kombináciu parčíka a amerických vojenských cintorínov - od zelene trávnika sa ostro odráža 331 bielych krížov.
Pochovaní sú tu vojaci rakúskouhorskej monarchie aj iných bojujúcich strán, ktorí ležali vo vojenskom lazarete. Evidenčné listy ukazujú, že v hroboch sú ľudia deviatich národností.
V smrti si boli rovní
Najviac je československých vojakov, tieto národnosti vtedy nerozdeľovali. Ďalej sú to maďarskí, juhoslovanskí, rumunskí, rakúski, ruskí, talianski, poľskí, nemeckí vojaci a niekoľkí neznámi. „Možno bojovali proti sebe, ale spočinuli vedľa seba," povedal primátor Andrej Ďurkovský.
Obnovu robila mestská spoločnosť Paming, stála 615-tisíc eur. „Vyrúbali sme choré a náletové dreviny, urobili chodníky, oplotenie, vyrobili kríže a tabuľky s menami," povedal riaditeľ Pamingu Jozef Hrabina.
Mestský poslanec Ernest Huska hovorí, že teraz by so stavom cintorína mohol byť spokojný aj rakúsko-uhorský generál, ktorý tu bol kedysi pochovaný vo vlastnej kaplnke. Jeho ostatky neskôr príbuzní previezli mimo Slovenska. Petržalská legenda však tvrdí, že ešte predtým duch generála v plnej zbroji prechádzal od hrobu k hrobu a lúčil sa so svojimi vojakmi.
Len pre hľadačov
Zatiaľ na cestu k cintorínu neupozorňuje žiadne značenie. Treba ju zložito hľadať. Neďaleko za budovou polície na Kopčianskej sa cesta zdanlivo končí zákazom vjazdu. Rozvetvuje sa na poľné cestičky. Treba ísť rovno a nebrať do úvahy ani druhý zákaz. Pokračovať popri veľkom poli, zabočiť doprava na línii štátnej hranice a lesnou cestou sa dostať k skupine stromov na konci poľa.
Vicestarosta Petržalky Juraj Kováč povedal, že značenie doriešia. Malo by byť aj v nemčine, aby k cintorínu trafili aj z rakúskej strany.
Fotky v bunkri
V bunkri BS 8 Hřbitov, ktorý je schovaný v kopci tesne vedľa cintorína, je až do 9. mája výstava fotodokumentov z dvoch svetových vojen, z deportácie Židov, socializmu za ostnatým drôtom aj z rekonštrukcie.
Za hrdzavejúcou bránou včera prví návštevníci tápali v tme medzi chladnými, vlhkými stenami. Na cestu a fotografie im svietili len fakle a sviečky.
„Aha, tento už skončil na elektrickom drôte," povzdychla si staršia žena. Na fotky o práci pohraničiarov si svietila jedným z kahancov. „Nieže to podpáliš," upozorňoval ju muž. Bunker, v ktorom ostali aj ostreľovacie delá, pôsobil ako bludisko. Odvážnejší zašli aj do temného podzemia, kde sa mihali len blesky fotoaparátov.
