1952 Domy v našej starej Bratislave dostávali nové firemné nápisy. Niežeby po víťazstve pseudorobotníckej triedy v roku 1948 vypukla privatizácia. Práve naopak – privátne domy boli poštátnené. Na Ulici obrancov mieru (Štefánikova) získal parádny palác priamo Vladimír Iľjič Lenin. Otvorili v ňom Múzeum V. I. Lenina do ktorého prúdili školáci s potešením, lebo pre návštevu múzea vždy odpadlo vyučovanie.
Bolo to veľmi dôstojné miesto a nečudo, že istý môj spolužiak dostal dvojku z mravov, pretože sa do knihy návštev podpísal krasopisne Martin Kukučín. Náhodou stála za ním ruštinárka, ktorá ho schňapla za ucho a vyniesla na ulicu.
Súkromné obchody, ktoré komunisti živnostníkom pobrali podľa sovietskeho vzoru, dostali jednotné názvy podľa toho, o aký druh tovaru išlo. Potravinové obchody sa volali Budúcnosť, obchody s látkami Vesna, papiernictvá Narpa a ovocie a zelenina Zelovoc.
Zmizli firmy Hollderer, Bednár (papiernictvá), Teta, Brouk a Babka (obchodné domy), Palener (železiarstvo), Halmoš (ihly, nite) atď. Podaktorí potomkovia majiteľov sa teraz – po štyridsiatich rokoch – snažia vztýčiť zástavy firiem, ale asi sa im to nepodarí. Jednak nie sú takí talentovaní obchodníci ako ich otcovia a dedovia a jednak už Bratislava nie je Bratislava v roku 1948. Bratislava sa preberá z ťažkých mrákot.
Pri Dunaji už nebol hotel Bláha. Už sa volal Krym. Ale už tam sedával akademický maliar Štefan Bednár, už bol šéfredaktorom časopisu Roháč a Krym bol významným strediskom tvorby nových nápadov v boji proti USA, imperialistom a Adenauerovi v západnom Nemecku. Na obálke humoristicko-satirického týždenníka Roháč to dostávali buržuji celého sveta rovno do tváre.
V roku 1952 si komunisti popravili postupne celú svoju elitu. V Roháči na vlastizradcov uverejňovali hanlivé básničky, karikatúry. Z päťdesiatych rokov bol hádam tento päťdesiaty druhý najhorší. Vraždilo sa, mučilo, ale na uliciach bol pokoj. V školách sa na začiatku vyučovania spievala Pieseň práce, učili sme sa básničky o Stalinovi, na Novej scéne hrali Zoju Kosmodemjanskú. Z Pečnianskeho lesa oproti Zuckermandlu zmizli výletné reštaurácie, komunisti vytvorili prísne hraničné pásmo s ostnatým drôtom, územím nikoho.
Do hraničného pásma bol vstup len na priepustku. Keď sa chcel obyvateľ Devínskej Novej Vsi dostať domov, musel vytiahnuť legitimáciu. Bola to bláznivá a nebezpečná doba. Ale tu v Starom Meste bol ešte stále každý podvečer pohyb na korze. Bratislavská mládež sa do zotmenia prechádzala od Michalskej brány až po Dunajské nábrežie. Korzovali sme, pozerali po dievčatách. Dievčatá mali dlhé sukne pod kolená, nosili nevýrazné hrubé látky, v lete modrotlač. Chlapci mali na nohách budapeštianky. Poltopánky s hrubou podošvou – čím viac vŕzgali, tým boli elegantnejší.
Rok 1952 bol posledný rok Stalinovho života. Ešte mu zostávalo pár mesiacov (umrel v marci 1953), ale tie stáli za to! Môj otec radšej chodil von v montérkach a ja som všade do dotazníkov písal, že som robotníckeho pôvodu. Išlo o život.
Ale na hradnom kopci už dokončovali obrovský amfiteáter a Bratislavčania začali chodiť na filmové festivaly pracujúcich rovno pod zrúcaniny mohutného Bratislavského hradu. V noci po filme sa rútili davy pracujúcich z kopca celé šťastné, že videli širokouhlý film. Lebo film začal byť širokouhlý. Život zostával klasický – bratislavsko-slovenský.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Polstoročie s Bratislavou. Jednotlivé kapitoly predstavujú rok, v ktorom sa odohráva rozprávaná udalosť. K jednému roku sa niekedy viaže i viac autorových rozprávaní – o historicko-politickom dianí, zaujímavých ľuďoch či stretnutiach s nimi.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta, Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
