Beusáci boli hrdí na svoju uniformu a mnohí z nich sa starali o dobrú náladu pri cestovaní. Pamätám sa, ako jeden hral nešikovného, a vždy keď nám mal cviknúť lístok, zjojkol, že si cvikol do prsta. Celá električka sa smiala a on ten fór neúnavne opakoval o niekoľko zastávok ďalej s novými „obeťami“.
Na beusákov som si spomenul, lebo v roku 2000 by oslávili 105. výročie prvej jazdy bratislavskej električky. Premávala z Hlavnej stanice po Tereziánsku štvrť (na dunajskom nábreží v miestach, kde je teraz Rybársky cech). Jedna jazda stála v roku 1895 desať grajciarov. Na grajciare sa už nepamätám, ale som šťastným majiteľom pamätnej mince v cene 200 Sk, ktorú vydala naša Štátna banka v roku 1995 k stému výročiu beusákov.
Prvá trať mala dvanásť zastávok. Z konečnej na stanici šla električka dolu popri hoteli Dax (prvá zastávka), potom stála pri hostinci Tivoli (roh Štefánikovej a Lermontovovej), na Suchom Mýte, pri Kostole sv. Trojice (štvrtá zastávka), pri poštovom úrade, Chlebovom trhu (ten bol pri Dunajskej, v miestach, kde potom postavili Manderlák).
Prvá električka stála aj pri Ružovej ulici, pri hoteli Carlton a pokračovala v ceste okolo mestského pivovaru na Vydricu až po konečnú v Tereziánskej štvrti. Beusáci mali krásne odznaky, na ktorých bol Bratislavský hrad, a ich rodinní príslušníci sa vozili zadarmo.
Osud sprievodcov a sprievodkýň v električkách bol v tomto storočí nemilosrdný. Najprv predávali lístky postojačky. K povinnostiam patrilo aj potiahnuť za šnúru a dať signál na odchod zo zastávky. Tí, čo boli menšieho vzrastu, museli za šnúrou vyskakovať. To bolo zvlášť veselé. Keď začalo byť zamestnaných v BEUS-e čoraz viac žien, vznikli v nových vozňoch pokladnice, v ktorých sprievodkyne sedeli. Cvikali lístky v pohodlí – ale ani to netrvalo dlho. V 70. rokoch už pomaly sprievodcovia mizli a nahradili ich postupne automaty. Minule mi spolužiak ukazoval štikacie kliešte, ktoré používala jeho mama beusáčka.
Pamätám sa, že pre deti, ktoré sa chceli hrať na beusákov, predávali v hračkárstve malé klieštiky s napodobeninami lístkov na električku a malými brašničkami na peniaze. Všetko sa za môjho života v našom meste veľmi zmenilo – len koľajnice zostali.
Večná škoda, že sa neobnovuje električková trať z Bratislavy do Viedne! Pritom na veľkom úseku trate koľajnice prežili celých tých päťdesiat rokov – sú tam! Nikto na nich nejazdí, ale sú tam! Čo by som za to dal, keby sme zasa mohli chodiť električkou do viedenských divadiel alebo len tak – na nákupy!
Možno raz napadne osvietených pánov na radniciach dohodnúť sa na rekonštrukcii trate. Možno by znovu vztýčila hlavu aj Bratislavská elektrická účastinná spoločnosť.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
