Japonská záhrada je priestor na meditáciu

Japonské záhrady úplne popierajú európske predstavy o záhradách. Nikdy neboli miestom rozptýlenia a oddychu tak, ako ho chápu Európania. Pre Japoncov bola záhrada vždy spojená s náboženskou tradíciou a rituálmi. V novodobej architektúre jednoduchých foriem a čistých materiálov ako mramor a sklo sa opäť začína uplatňovať tradičná japonská záhrada. Predovšetkým jedna z jej foriem, tzv. suchá záhrada.

Pojem japonské záhrady zahŕňa už spomínané suché alebo tiež zenové záhrady (kare-san-sui), pretože ich vznik tradícia spája s kláštormi. Ďalej sú to parky a záhrady s jazerami (kaiyushiki), obradové čajové záhrady (chaniwa) a miniatúrne átriové záhradky, ktoré pôsobia ako maľovaný obraz.

Pozor, nevstupovať!

Do átriových záhradiek sa nevstupuje. Sú malebnou, umeleckou súčasťou interiéru, oddelené sklenou, niekedy posuvnou stenou. Japonci v súčasnosti znovuzrodili tento typ suchej záhrady, priraďujú ich k svojim domom, ale aj k skleným fasádam spoločných priestorov, napríklad hotelov. Sú určené na uvoľňujúce pozorovanie z jedného miesta. V hektickom štýle života predstavujú tichú, nehybnú oázu krásy a pokoja, pri ktorej sa sedí a medituje. Sústredenie podľa tradície nerušia žiadne farebné vnemy ani zvuky, na aké sme zvyknutí v našich typoch záhrad.

Vstúp, ale opatrne

Zenové záhrady sú od začiatku určené práve na meditáciu. Dá sa do nich vstúpiť za určitým konkrétnym účelom. Sú pre bosé nohy, chodí sa v nich po hladkých kamienkoch a piesku, pričom sa hrabú špeciálnymi hrabľami rôznej hustoty. To slúži predovšetkým na meditáciu, ale aj na vytváranie nových a nových podôb záhrady. Mnísi svoje suché záhrady hrabú každé ráno.

K mystickým záhradám patria aj obradné čajové záhrady. Tiež zostávajú bez kvitnúcich rastlín, očiam lahodia odtieňmi zelenej, hnedej a sivej. K čajovému altánku sa prechádza po kľukatej cestičke, preto sa tento druh záhrady vytvára na viacero pohľadov. Čajové záhrady okrem kameňov a piesku pripúšťajú aj vodu a rastliny, sú v nich mostíky, jazierka, potôčiky.

Úcta k prírodným silám

Kultúra tvorby záhrad sa do Japonska dostala cez Kóreu z Číny spolu s taoizmom a budhizmom. Vplyv sa stretol s domácim šintoizmom na prelome 4. a 5. storočia n. l. Viera v šintó - cestu duchov, bola založená na kulte kami, prírodnej sily, obsiahnutej v kameni či vode. Neskôr táto sila začala nadobúdať aj zoomorfnú a antropomorfnú podobu.

Z tohoto obdobia sa zachovali prvé zmienky o záhradách ešte čisto japonského pôvodu. Boli to pravdepodobne esteticky a rituálne upravené kultové, náboženské miesta, kde sa uctievali mocné prírodné sily.

Oficiálne sa za rok oboznámenia Japoncov s budhizmom považuje rok 536 n. l., keď panovník juhokórejského štátu Pekče poslal japonskému vládcovi sochu Budhu Šákjamuniho. Asimilácia nových prvkov sa prejavila aj v umení tvorby záhrad. Prvý záznam o záhrade pochádza z prvej polovice 7. storočia, bola to záhrada šľachtica Sogo no Umaka.

Dodnes sú japonské záhrady obrazom hlbokej úcty k - z nášho pohľadu - neživej prírode, ktorá pretrváva tisícročia. Patina vekov je symbolicky zakomponovaná do záhrad prostredníctvom kameňov obrastených machom a lišajníkmi, kameňov storočia hladených vodou či nohami pútnikov.

Záhrady na objednávku

Japonci prijali, pretvorili a do japonskej tradície aplikovali aj čínske umenie tvorby vnútorného a vonkajšieho priestoru obytných budov feng šuej (doslova vietor a voda). Základnou požiadavkou bolo, aby tvorca záhrad vychádzal z prírody ako vzoru a podriaďoval sa jej zákonitostiam.

Tieto zákonitosti sa rešpektovali aj vtedy, keď tvorca koncipoval záhradu na objednávku. V 5. a 6. storočí bola objednávateľom bohatá šľachta. Nepriamo sa zaslúžila o vznik miniatúrnych záhrad, lebo vyžadovala spodobovanie spomienok na obľúbenú scenériu.

Vďaka tomu vznikli mnohé zásady tvorby záhrad, aj hlavná - vytvoriť pomocou minimálnych a minimalizovaných prostriedkov scenériu, ktorá evokuje skutočnú, rozsiahlu krajinu. (mi)