Prešporok mal mešťanostu, ktorý dokázal zvýšiť príjmy mesta

Vajanského nábrežie

Široká nábrežná ulica pripomína svojím stromoradím veľkomestskú avenue. Vedie od Korunovačného námestia (Námestie Ľ. Štúra) po Námestie kráľa Ondreja (Šafárikovo námestie) a ďalej až po Továrenskú ulicu. Na Neyderovej mape z roku 1820 ani na Wigandovej nábrežie ešte nemá meno. Pod názvom Donau-Quai figuruje na Halácsyho mape mesta z rokov 1849 - 1850.

Dnešný názov - Justiho rad - dostalo nábrežie z rozhodnutia mestskej rady 28. júla 1879 na počesť niekdajšieho prešporského mešťanostu Henricha Justiho.

Mešťanosta autokrat

Henrich Justi (1804, Sedmohradsko) bol najväčším a najvýznamnejším prešporským mešťanostom v druhej polovici 19. storočia. Jeho osemročné pôsobenie vo funkcii mešťanostu (1867 - 1875) bolo vo vývine Prešporka priekopnícke. Zreorganizoval celú mestskú správu, s neochvejnou energiou - ako posledný zvolený autonómny mešťanosta - "autokraticky" vládol v mestskej rade a vďaka svojim priateľom Teodorovi Edlovi a mestskému farárovi Karolovi Heillerovi mal v nej väčšinu.

Čo urobil pre mesto

Do jeho funkčného obdobia spadajú najvýznamnejšie momenty v živote mesta: zvýšenie hladiny v rusovskom ramene Dunaja, zabezpečenie právneho nároku na spotrebnú daň, pilótovanie a regulácia mestského brehu Dunaja, za čo ho zaslúžene pomenovali Justiho rad; odškodnenie štátnych železníc za pramene, odvedené v tuneli, oddelenie katolíckeho patronátneho majetku, vytvorenie a zavedenie dodnes platného stavebného poriadku, kúpa Apponyiho domu, výstavba dnešnej veľkej radničnej siene, zveľadenie mestského sadu, zriadenie Horského parku z Petzlovej nadácie, úprava dôchodku mestských úradníkov, založenie mestského múzea, začiatok všeobecnej kanalizácie a dláždenia ulíc.

Spomeňme, že zvýšil príjmy mesta z 2 957 000 zlatých na 5 176 662 zlatých, zhodnotil aj mestské nehnuteľnosti o 262 661 zlatých. Pritom za jeho úradovania vzrástli dlhy mesta len o 80 000 zlatých. Naproti tomu, keď opúšťal svoj post, majetok mesta vzrástol o 483 000 zlatých.

Nedocenené snahy

Mal mimoriadny organizačný talent. Obrátil sa na Melichara Lónyayho so žiadosťou o pôžičku päť a pol milióna pre mesto, aby mohol uskutočniť výstavbu stabilného mosta, kasární, bitúnka, vodovodu, tržnice, škôl, úpravu mesta, zvýšenie cestovného ruchu, zlacnenie potravín, zakladanie tovární, aby tým prilákal do mesta kapitál a zabezpečil prácu pre chudobnejšie vrstvy. Jeho perspektívne plány mestská rada nepochopila a pôžičku neschválila.

Keď sa uviedla do života inštitúcia hlavného župana, zmenili sa tým politické názory a Justi so svojím autokratickým vystupovaním sa dostával do konfliktov. Musel sa vzdať funkcie a odísť s menším dôchodkom (41 radných hlasovalo za 2400 zlatých, 53 za 1800).

Zomrel 17. októbra 1878. Na jeho truhlu položili veniec slobodomurárskej lóže Mlčanlivosť, proti ktorej celý život brojil, s nápisom: "Vernému, silnému a cieľavedomému budovateľovi Prešporka na znak uznania jeho nehynúcich činov pre blaho mesta". Jeho portrét - vydarenú olejomaľbu Kornela Spányika - môžeme vidieť v úrade mešťanostu. Jeho telesné pozostatky odpočívajú na Ondrejskom cintoríne v zabudnutí.

(Krátené. Nabudúce Vajanského nábrežie, pokračovanie.)

Ulice a námestia BratislavyÚryvok z knihy Tivadara Ortvaya Ulice a námestia Bratislavy - Mesto Františka Jozefa. Kniha pôvodne vyšla v roku 1905. Názvy ulíc a miest sú dobové, niektoré námestia sa zmenili na ulice a naopak, prípadne zbúraním úplne zanikli. Tento rok knihu vydal Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT v preklade Magdy Takáčovej.