Dzurilla nedostal od Kanaďanov gól

BRATISLAVA. Kanada bojkotovala v rokoch 1970 - 1977 majstrovstvá sveta. Chcela si však dokázať, že je stále najlepšia. Zorganizovala Kanadský pohár, aby to ostatnému svetu vytmavila.

S Československom vôbec nerátala, hoci bolo úradujúcim majstrom sveta. Za oceánom to možno vedelo sto odborníkov, pre bežných Kanaďanov existoval jediný súper - Rusi, vtedy ZSSR.

Dvadsiateho siedmeho septembra 1976 v legendárnej montrealskej hale Fórum sa postupom času mohutné povzbudzovanie menilo na vzdychanie. Končilo sa v hrobovom tichu.

Po minúte sa zmenilo na skandovaný potlesk. Patril československému brankárovi Vladimírovi Dzurillovi.

Poklona od legendy

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Útok Šťastných. Svet nič podobné nepozná Čítajte 

„To, čo ukázal Dzurilla, som ešte nezažil a nevidel," ocenil Slováka brankár slávneho Montreal Canadiens Ken Dryden, ktorý nemohol pre zranenie chytať.

Výraz shotout bol vtedy u nás neznámy pojem, v Kanade však vždy veľmi vážený kúsok. A ešte k tomu od Európana proti ich hviezdam NHL.

Peter Šťastný (hral na turnaji spolu s bratom Mariánom) v knihe Hokej na dvoch kontinentoch spomína: „Vlado sa svojím výkonom stal nesmrteľnou legendou. S odstupom som si viackrát pozrel záznam. Už bez emócií. To, čo vtedy pochytal, bolo za hranicou ľudských možností."

Dzurilla dostal okamžite ponuku od Montreal Canadiens. Komunistickí papaláši ho nepustili. Emigrácia neprichádzala do úvahy. Brankár už mal rodinu.

Ako si sadol na zadok

Slovenský brankár vo svojej knihe Svet pod maskou spomína na úsmevný začiatok legendárneho zápasu:

„Hlásateľ predstavuje hráčov, číta aj moje meno. Každému sa tlieska, chcem sa obrátiť, aby som mohol do klietky elegantne zacúvať. Korčule mi vbehnú do ryhy a ja pri obrátke pekne-krásne padám na zadok. Hala Forum zaburáca smiechom. Hanba, akú som vari ešte nikdy nezažil."

Po zápase sa ale smial Vlado. Vygumoval také esá ako Esposito, Orr, Barber či Clarke. Obaja brankári - Dzurilla i Kanaďan Rogatien Vachon urobili niečo neobvyké - vymenili si dresy.

V hokeji je to na rozdiel od futbalu výnimočné gesto. Československá reprezentácia sa na turnaji dostala až do finále. Tam podľahla Kanade, v rozhodujúcom zápase 3:4 po predĺžení. Ďalšie poradie bolo: 3. ZSSR, 4. Švédsko, 5. USA, 6. Fínsko.

Začínal vo futbalovej bránke

Malý Vlado Dzurilla vyrastal na bratislavskom sídlisku Nová doba blízko Tehelného poľa.

Prvá brána, do ktorej sa postavil, bola futbalová. Keď mal 13 rokov, rodina sa presťahovala z blízkosti futbalového Slovana bližšie k hokejovému. Napriek tomu začal chytať v inom hokeji ako ľadovom. Oblúkom sa vrátil na Tehelné pole.

Spoluhráč Jozef Golonka spomínal, ako sa Vlado dostal do Slovana: „Dzurillu sme objavili v Kovosmalte Petržalke, kde bol brankárom pozemného hokeja. A tak sme dohodli prestup do Slovana. Stál nás dvadsať hokejok a dvadsať pukov."

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Súper mu prišliapol tvár, ako tréner urobil veľký Slovan Čítajte 

Dzurilla prestúpil do Slovana v roku 1957, odchytal rok a pol v doraste „belasých“. Zrazu dostal telegram, že má okamžite prísť do Prahy. Po príjazde mu tréner A mužstva Ladislav Horský oznámil, že bude chytať v lige proti Chomutovu. Ani nie osemnásťročnému Dzurillovi sa splnil sen. Jeho premiéra v 1. lige bola víťazná - 4:3.

Priekopník, ktorý si urobil masku

Bol prvým brankárom v Československu i v Európe, ktorý chytal v maske. Dzurilla vymýšľal novinky. Inšpiroval sa kanadským štýlom chytania. Pokiaľ to nebolo úplne nevyhnutné, zostal stáť, korčuľoval proti protihráčovi, zmenšoval uhol. Nepadal.

„Mal som devätnásť, keď som videl na MS 1961 masku na tvári Kanaďana Martina. Odfotografoval som si ju. A začal s kamarátmi špekulovať, ako si ju spraviť," píše vo Svete pod maskou.

„Natreli ma krémom Marína, do úst mi vložili trubičku na dýchanie, tvár obložili sadrou. Do tejto formy vyrezali otvory pre oči a ústa. Pripevniť ju gumičkou a odperovať špongiou už problém nebol."

Dlho nezískal zlato. Na olympiáde sa mu to dokonca nepodarilo vôbec. Má striebro (1968) a dva bronzy (1964, 1972). Magazín Forbes ho vyhlásil za najznámejšieho slovenského olympionika vôbec.

Získal však tri tituly majstra sveta (1972, 1976, 1977). Stal sa symbolom odvahy.

Na MS 1969 v Štokholme v zápase so Sovietskym zväzom si na drese prelepil spolu s Janom Havlom a Jaroslavom Holíkom komunistickú hviezdu v štátnom znaku.

ZSSR sme vtedy v dvoch zápasoch po okupácii vojskami Varšavskej zmluvy slávne dvakrát porazili.

Hokejový brankár Vladimír Dzurilla pred Majstrovstvami sveta 1969 v Štokholme. (zdroj: TASR/ČTK)

Zradilo ho srdce

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Vychoval aj bratov Šťastných Čítajte 

Vladimír Dzurilla žil pre hokej a pre rodinu. Vo svadobný deň urobil kompromis. Zápas Slovana s Pardubicami z ničoho nič preložili na deň jeho sobáša. Svoje „áno“ povedal manželke Zlatici pred zápasom a bežal si odchytať dve tretiny. Hostina bola potom.

„Vlado mal svoje rituály. Pred zápasom zvykol lúštiť krížovky. Keď sa nám narodili dcérky Vladimíra a Natália, a Slovan mal zápas doma, zásadne sa musel s nimi hrať," spomína Zlatica Dzurillová.

Celé hokejové Slovensko i svet zasiahla 27. júla 1995 nečakaná správa z Nemecka. Jedného z najlepších hokejistov histórie zradilo srdce, Vladimír Dzurilla mal nedožitých 53 rokov.

Pár mesiacov predtým sa v Štokholme postavil do bránky výberu sveta veteránov proti domácim legendám. Prehovorili ho legendárny hráč Chicaga, slovenský rodák Stan Mikita a Dzurillov veľký kamarát Václav Nedomanský.