
FOTO - AUTOR
Aké pocity vo vás zanechal bratislavský koncert?
„Výborné. Na Slovensku sa cítim skutočne dobre. A nie je to len póza. Všade, kam prídem vystupovať, si pospevujú moje piesne. Nielen vo veľkých mestách. Z reakcií ľudí mám pocit, akoby som bol ich. Som tu domestikovaný. Bratislava je výnimočná v tom, že na koncert príde viac ľudí. Inak je to všade rovnako srdečné. Publikum mi dáva asi to jediné, čo mi v živote chýba. Ozajstný dlhotrvajúci vzťah. Na Slovensko prídem vždy rád, lebo sa mi zdá, že tu mladnem, že sa tu ,obnovujem‘.“
Na koncerte odznel klasický „nedvědovský“ repertoár v nových bigbeatových úpravách. Je to poloha, ktorá vám momentálne vyhovuje?
„Áno, takéto aranžmány našich starých piesní sa mi páčia, ale už si pripravujem pôdu do budúcnosti, keď by som chcel náš prejav stíšiť. Chystám piesne, kde by mali vyniknúť najmä vokály. Mal by to byť, obrazne povedané, malý spevácky súbor. Chcem, aby naše vystúpenia dostali textovú, ale najmä spevácku pôsobivosť. Inšpiroval som sa v Amerike, v jednom gospelovom kostole, kde veriaci spievali podobným spôsobom viac ako dve hodiny. Čosi naznačí už aj nový album.“
Jeho názov je Tak jsem to tu miloval. Bilancujete?
„Album je mojím súčasným pohľadom na svet. Je to klasický Honza Nedvěd. Všetko na ňom je návratom k tomu starému, dobrému, čo sme pred časom spoločne s bratom hrávali. Album je teda návratom, ale návratom dopredu.
Všetky piesne sme vyselektovali z takmer dvesto skladieb, ktoré som napísal. Album vznikal takmer dva roky a dosiaľ mám tie nové veci rád. V minulosti sa mi stávalo, že hneď, ako som album dokončil, schoval som ho a nemohol viac počúvať. S týmto je to iné. Niečo z neho vyžaruje a dúfam, že to tak budú cítiť aj ľudia, ktorí si ho kúpia. Je veľmi dobre, že ma vydavateľstvo netlačí do nových projektov a že môžem ísť s ,novou kožou‘ na trh až vtedy, keď si myslím, že som pripravený.“
Ako píšete piesne? Spontánne alebo sa musíte nútiť, aby niečo vzniklo?
„Väčšinou som schopný vysypať ich z hlavy ako z knihy. Potrebujem však pokoj, najradšej samotu, a potom je behom dňa na svete niekoľko piesní, z ktorých je aspoň jedna dobrá. Ak ma však niečo v tvorivej samote vyruší, myšlienkové pochody sa zastavia. Samotu si potom kompenzujem tak, že chodím medzi ľudí.“
Na koncerte odznela aj nová pieseň Brácha, podľa ktorej sa pôvodne mal volať aj celý album. Spievate v nej o časoch, keď ste spievali s bratom. Nevyčítate mu, že šiel vlastnou cestou?
„František mal vždy tendenciu spievať s inými. Hovoril som mu, že jeho spevácka výnimočnosť v iných skupinách zapadne. To sa napokon aj stalo. Žiaden jeho projekt z tej doby sa nepresadil. Podarilo sa mu to až neskôr, keď sme sa prirodzene rozišli, lebo som bol vážne chorý a učil som sa nanovo hovoriť, spievať a hrať na gitare. Samozrejme, že túžim, aby sme sa opäť raz dali dokopy. Budeme spievať každý svoje piesne, ale opäť spolu. Zatiaľ na to nie je priaznivá doba. Nič mu však nevyčítam.“
Ako ho vnímate ako konkurenta v hudobnom priemysle?
„Nemyslím si, že by sme si konkurovali. On teraz spieva country a ja som zostal na svojej hudobnej ceste. Myslím, že každý máme svojich poslucháčov. Najdôležitejšie je, nech idete akoukoľvek cestou, aby ste to, čo robíte, naozaj robili, a nie aby ste to iba hrali. Musíte byť o správnosti svojej cesty presvedčený a mať dosť síl. Bohužiaľ, to niekedy aj bolí.“
PROKOP SLOVÁČEK